Madras system: triedy, kde deti učia iné deti

Po väčšinu ľudskej histórie bolo vzdelávanie exkluzívnou činnosťou, kde sa vybraní mladí ľudia učili čítať, písať a počítať, a neskôr vybrané vedy či teológiu, v pomerne malých skupinách. To sa zmenilo s nástupom moderného štátu, ktorý potreboval, aby najprv väčšina, a neskôr všetko obyvateľstvo dostalo formálne vzdelanie.

Cieľom bolo, aby v modernej spoločnosti mohol štát alebo aj podnikatelia napríklad vydávať príkazy, ktoré by sa ľahko dostali k väčšine obyvateľstva a boli pre ňu zrozumiteľné. Vzdelávanie tiež pretváralo nesúrodé zmesi regiónov, s rôznymi jazykmi a nárečiami, na homogénnejší štát, kde si národ rozumel, a v škole sa učil identite, ktorá nebola lokálna či regionálne ale štátna. Deti sa tiež učili disciplíne a hierarchii. Samozrejme, masové vzdelávanie vznikalo aj zo súkromných popudov, často ho sponzorovali lokálni a regionálni filantropi.

Či už skoré štátne pokusy o zavádzanie univerzálneho vzdelávania vnímame v intenciách budovania štátov, alebo ako dobroprajné pokusy o šírenie vzdelávania, jeden problém bol zjavný: kde získať dosť učiteľov? Aj nedostatok učiteľov bol dôvodom, prečo povinné vzdelávanie dlho trvalo len niekoľko málo tried.  

V 19. storočí so zaujímavým riešením prišli naraz minimálne dvaja britskí vzdelávací reformátori. Prečo by nemohli učiť napríklad staršie deti tie mladšie, alebo tie, ktoré sú rýchlejšie, tých pomalších? Navyše, týmto si upevňovali vedomosti aj tí, ktorí vyučovali.

Jedným z týchto reformátorov bol anglický kvaker Joseph Lancaster. Ten pod mottom Qui docet, discit, teda „kto vyučuje, učí sa“, vyvinul niečo, čo sa neskôr v angličitne nazývalo „monitoriálny systém“ – skúsenejší, či chytrejší žiaci učili ostatných.

Približne v rovnakom čase vyvinul škótsky vzdelávací inovátor Andrew Bell niečo podobné. Systém sa nazýval „Madras system“. A to podľa mesta Madras v Indii, kde tento systém začal v koloniálnej škole pre siroty skúšať najprv.

Bellow systém potom prominentne používala aj po systéme nazvaná Madras College v škótskom mestečku St. Andrews, ktorá sa ním preslávila. Mimochodom, obidvaja inovátori mali svoje postupy, ktoré propagovali a tie sa v mnohých detailoch líšili. Najviditeľnejší rozdiel medzi školami oboch typov bol ten, že Lancaster preferoval malé triedy, Bell naopak veľké, kde jeden chlapec mal na starosti učenie aj osemdesiat či deväťdesiat ďalších. Samozrejme, tento princíp nebol úplne nový. Už v starom Ríme písal Seneca mladší svojmu priateľovi Lucillovi: docendo discimus, teda „vyučovaním sa učíme“.

S postupujúcou vzdelanosťou prestal byť nedostatok učiteľov zásadným problémom, navyše od vyučujúcich sa vyžadovali čoraz sofistikovanejšie vedomosti a pedagogické schopnosti. Školy monitoriálneho typu preto zväčša zanikli už ku koncu 19. storočia. 

Napriek tomu možnosť toho, aby staršie deti učili mladšie, alebo aby deti jednoducho pomáhali pri vyučovaní svojich rovesníkov, má svoju príťažlivosť aj pre modernú pedagogiku. Sú školy (napríklad typu Montessori), kde sa pre tento postup preferujú zmiešané triedy, s rôznym vekom. Princíp sa ale vôbec nemusí obmedzovať len na ne. Pokojne si možno predstaviť „normálnu“ školu, ktorá ale má vyvinuté postupy na to, aby sa pravidelne aspoň časť žiakov zapájala do rôznych vyučovacích aktivít.

A na záver pre zaujímavosť: v Británii dodnes jedna škola „madraského“ alebo „monitoriálneho“ typu existuje. V malom meste Hitchin blízko Londýna. Funguje síce hlavne ako múzeum, ale konajú sa tu aj experimentálne vyučovania úvodných ročníkov základnej školy.